Prvoseptembrový....

Je takmer sedem ráno ,no u nás ešte každý spí. A myslím, že spí celý panelák, lebo výťah mlčí. Mám rada také rána...hoci dnes ma čaká vestibul na vyumývanie a rada by som to stihla ešte predtým ,ako sa babky vychystajú do kostola.
Plánovala som tiež prefotiť najnovšie "Snívajúce bábiky " ,ale neviem ,či to vôbec zmysel má...nakoľko sa mi zlomili pomerne nové okuliare a tie staré su poškriabané a so slabšími dioptriami,cez ktoré ledva vidím. No  nechcem tu písať o okuliaroch....len ich viním za to, že bez nich akosi neviem zaostriť cez kukátko môjho foťáčika.
Aj preto sú fotky nových bábik, aké sú :

 

...toto je snívajúca Lucinda...

 

 

 

a toto zase Skajka...

 

no a nakoniec snívajúca Timejka.

K bábikám ešte prezradím, že mi bolo ozaj potešením na nich pracovať. Priam som sa nevedela dočkať, až ich dokončím. Maličký vo mne ani len neprotestoval a vôbec mu nevadilo odsedieť si so mnou dlhé hodiny. Ktohovie,aký bude, až sa raz vypýta na svet( až sa mi nechce veriť, že to bude za necelé dva mesiace a my ešte stále nemáme ani len kočiar! Varovanie pre budúce maminky- kúpu kočiarika si nenechávajte na poslednú chvíľu. Dodacia doba kočiarov je od 4 do 6 týždňov.) Myslím na to, či bude pokojný a či budem môcť popri ňom aj niečo nové zhotoviť ,alebo si vypýta všetku moju pozornosť. Nuž, už čoskoro sa to dozviem.....október je tu šupky - dupky.

 

Želám Vám všetkým krásnu septembrovú nedeľu !

 

Cink-cink-cink !

 

 

O knihách a zajacoch....

Neviem ako vy, ale ja čítam rada. Asi viac rada ako veľa. A rada čítam, keď kráčam, čo neznáša mnoho ľudí vrátane mojej maminy, ktorá si je istá, že jedného dňa sa mi kvôli tomu niečo stane. Pre mňa to má veľa výhod...napríklad sa nemusím dívať ľuďom do tváre a nehrozí mi tak trápne ospravedlnenie :,,O, prepáč, to si ty....zase som ťa nespoznala...vieš, ja proste nemám pamäť na tváre a ....." a ty vyzeráš ako všetci ostatní ,máš nos, uši, oči..... Teraz nesrandujem. Ozaj si neviem zapamätať tváre. Navyše , keď kráčam a čítam,cesta zbehne omnoho rýchlejšie . V krátkej dobe sa mi teraz podarilo prelúskať sa zopár knihami,no jednu ťahám popritom už troška dlhšie.

Je to tá v modrom. V našom jazyku tuším vyšla pod názvom Dcéra snehu. Ináč,musím sa pochváliť, že tento piatok ma manžel zobral "vyvenčiť sa" do Košíc a namierili sme si to rovno do Remeselnej uličky. Prišli sme tam troška neskôr, ale už aspoň slnko toľko nepieklo. Prechádzali sme sa pomedzi stánky a ja som sa cítila ako v siedmom nebi. Hoci som si nič nekúpila...bolo z čoho vyberať. Škoda , že ma ešte stále trápia alergie, lebo sme výlet skončili v nákupnom centre kvôli lekárni. Všade svrbiaca pokožka sa postarala o to, že som nemala ani najmenšiu chuť vyberať si niečo na seba a zakotvila som ako vždy v kníhkupectve. Odtiaľ som si odniesla tie dve knihy v koláži vpravo hore. Mala som šťastie- bol výpredaj a knihy ma vyšli za 5eur. Pri pokladni som neodolala záložke s mackom - zaslúžim si bolestne:).

Škoda len, že kníhkupectvo sa mi postaralo nie len o knihy, ale aj o novú dávku alergénov, lebo už pri vyberaní kníh ma začalo všetko pichať a svrbieť a toto sa neskončilo ani v noci a ani počas nasledujúceho dňa. A tak som po dlhej dobe v noci piekla zajacov, brúsila ich a počas dňa maľovala a lakovala.

Na druhý deň som po prechádzke s Holly  zabehla do miestnej galantérie a vykúpila stužky od výmyslu sveta.

Páči sa mi ako ladia, keď sú spolu...Myslím stužky:).

Neviem , či mám právo predávať teraz malých ušiakov ako talizmany pre šťastie, keď sa zdá, že ma nachvíľu šťastie opustilo. No pokúšam sa na to dívať tak, že pri toľkých šťastenkoch sa mi proste už nič nezvýšilo.

Poslednú noc sa mi podarilo usnúť a spať až do rána.....čo je neskutočne osviežujúce. Teraz je ešte len čosi po 1pm, ale mne sa znova zatvárajú oči. Asi si potrebujem dobehnúť zameškané prebdené noci. Rozlúčim sa teda s vami a budem dúfať, že vy si užívate leto plnými dúškami....aj za mňa.

 

Cinkám cinkám na záver

 

Cinyliny bonky bonk!

 

 

Raz hore, raz dole....

Mávate to aj vy? Raz sa cítite ako víťazi,neporaziteľní a všetkozvládajúci a občas proste máte breakdown, keď o sebe pochybujete . Takmer vždy, keď to na mňa príde, spomeniem si na jeden svoj obľúbený film Julie and Julia ( http://viooz.co/movies/2816-julie-julia-2009.html ) , v ktorom sa hlavná hrdinka tak chutne zosype,  až si pri tom uvedomíte , aké prirodzene ľudské také "zosypanie" vlastne je. Našťastie podobne, ako hlavná hrdinka, i ja mám po svojom boku podporujúceho manžela a ten sa v rámci uchovania rodinného pokoja zas a znova obetoval a včerajšiu nedeľu sme strávili potulkami po lese. Ak ste aspoň štipkou ako ja , isto mi dáte za pravdu, že taký pokojom a zelenou farbou dýchajúci les, je ako balzam na dušu. Hlava sa prevetrá a myseľ upokojí. Možno aj práve vďaka nemu som sa zobudila znova nabudená pre svoju prácu a hoci mal manžel naponáhlo, strčila som mu do ruky foťák a vyžmolila si presne 4fotky. Viem, viem....sú také ranno- posteľové....ale mne osobne to nevadí. Podobne ako veci sekáčové, majú aj tie fotky podľa mňa dušu. Hm, je to čosi, ako keď si nájdete vec v sekáči a vy doslova cítite jej predchádzajúceho majiteľa a hoci nemáte ani páru, kto to vlastne bol , túžite po ňom  daný kúsok oblečenia s hrdosťou nosiť. Akoby mal neviditeľnú pečiatku, vyprchanú vôňu alebo niekde schovanú spomienku. A také sú pre mňa aj narýchlo cvaknuté fotky....hodia sa k sekáčovým veciam. Ale už asi dlho kecám, hľa...tu sú :

..najskôr jedno tyrkysové...

...s takouto malou ryšavou slečnou....

A potom jedno sivučké s úúúúúžasne dlhými rukávmi.....ja také mocno rada :

 

..pre zmenu s takouto slečnou "vyčmáranou"...

 

Keď upravujem podobné fotky, nebojím sa experimentovať. No pre zákazníka samotného vždy dorobím aj zopár fotiek - identických, kde sa farba viac podobá realite(teda, robím maximum,aby sa tak stalo).

Preto ešte tieto dve koláže. Tááák , čo na tričká vravíte ?

Dnes sa už plánujem  pustiť do výroby  bábik ..., ale to až potom, čo si hlavu znova prevetrám v prírode.

 

Krásny deň vám všetkým!

Cinkám vám k nemu

 

cink link link !

(a nijaký breakdown vážení!)

 

 

 

 

 

O tom ako sa nerada fotím...

Tak veru. Niekedy to bolo iné..to som sa cítila mladšia a nevadilo mi ksichtiť sa do objektívu. No ako plynie čas, mením sa na moju maminu, ktorá sa ani za svet nechce fotiť. Ibaže....čo si budeme klamať? Modelku nemám a ja som najdostupnejší možný materiál , na ktorom môžem svoje prerábky ukázať. A hoci som mala prednedávnom návštevu a čosi som pofotila aj na svojej krásnej neterke...., akosi som cítila potrebu ukázať, že hotové veci nie sú v detských veľkostiach. Tak som naveľa prinútila manžela vziať do rúk môj foťáčik a toto sa urodilo :

 nie, nie...nesnažím sa ukazovať svoje guľaté bruško. Skôr sa okúňam, lebo nemám maskaru.

V hlavnej úlohe naivne krásny panáčik, kvôli ktorému som si tričko súkromne nazvala - ostaň navždy dieťaťom !

Ako dôkaz, že nie je iba pre tehotné je tu:

A tu je druhý pán na holenie......v ošúchanej modrej...ktorá je ešte troška skreslená po mojich maskovacích foto-úpravách ...

 

.....vám predstavujem nátielník , ktorému som dala meno - prechádzka v daždi....

 

A tu zase...tu je ten najobyčajnejší natielník ,ktorý doslova žobronil o zmenu :)

 

 a mne bolo potešením mu ju dať ...

 Pomenovala som si ho, ako ináč, aj nátielník musí meno mať - spievam ti v brušku.

 

Na záver mám ešte jeden....dovyšívala som ho včera ....

 

a volám ho - snívam v ružovom....

 

 

Poviem vám, fotenie je pre mňa nevýslovne ťažké. Som rada, že to mám za sebou.... a zároveň týmto posielam jedno veľké ďakujem môjmu drahému, že to so mnou a s mojím maskovaním sa pred objektívom vydržal. No a vám, hanblivým aj nehanblivým cinkám na záver na krásny deň ...

 

Cinky linky bonky bom!

 

 

 

 

 

 

 

 

O tom, ako som mala Vianoce uprostred leta

Nie je to ešte tak dávno, čo som sa vrátila zo zahraničia a začala predávať svoje veci na sashe.sk. Po krátkom čase ma prišla navštíviť Lucy Hudec,aby mi priniesla Holly -môjho hafana a aby so mnou urobila rozhovor. Pamätám sa, ako som s ňou sedela na posteli a nadšená jej ukazovala časopisy , čo som si dovliekla z USA. Bola som vtedy naivná, šťastná...veci mali spád. Odvtedy sa veľa zmenilo. Keby sa mi Lucy  ozvala dnes, isto by som ju neťahala na posteľ a isto by som jej neukazovala tie časopisy. Asi by som skromne sedela v obývačke pri stole so sušienkami a dávala jej za pravdu o živote u nás. Ono...,aby som to zo seba vyvliekla.....myslím, že vtedy som ešte verila v sny .Možno sa tá americká fráza o splnených snoch na mňa nalepila a v tom čase ešte pevne držala. Ibaže postupom času som cítila, že mi sny blednú....,že klbko došlo na koniec a keď chcem ísť ďalej, musím to snové klbko pustiť  a ísť sama bez neho. Viete, je to ťažké opísať....aký melancholický pocit to je,keď deň za dňom utieram z tých dovezených časopisov prach a už ani nemám síl ich otvoriť a veriť im . Z času na čas sa pristihnem, ako googlim netom a hľadám spojenie. Ono to tak zvláštne pichá....a teší zároveň. Presne ako ma to pichalo a tešilo dva dni dozadu,keď sa manželovi rodičia vrátili z USA a priniesli mi kôpku kníh a jeden časopis. Zrazu sa spojenie našlo a ja sa  s tým svojím brušiskom krčím na gauči a hltám stránku za stránkou a hruď mi sťahuje....,lebo viem, že kedysi som tam bola, kedysi som žila pri tom všetkom -nazvem to- nádej sľubujúcom. Cítim sa ako závislák- CHCEM VIAC!!! Neviem sa uspokojiť s tým, čo mám. Akoby mi dochádzal kyslík...potrebujem tých stránok viac! Možno sa znova chytím strateného klbka....
Asi som dnes nadmieru citová a filozofická a pravdepodobne ani nedávam zmysel. Kedysi dávno som v jednej holokaust opisujúcej knihe čítala, že jeden obrázok sa vyrovná tisícke slov. Tak hľa...toto mám na mysli.

Malá knižôčka s príbehom o milovanej hračke.

Oliver Jeffers a jeho primitívne jednoduché ilustrácie, ktoré chytajú priamo za srdce.

A slávne neslávny Harry Horse(http://www.dailymail.co.uk/news/article-1034678/Childrens-author-Harry-Horse-stabbed-wife-30-times-probe-casts-doubt-Romeo-Juliet-suicide-pact.html). Srdce mi skáče pri pohľade na jeho ušiakov.

A potom...pozrite na túto  knihu!

Už sme doma vážení ! Tí, čo tvoria ma možno chápu... No uznajte prosím, vám by sa žalúdok nesťahoval ?

A čo tento časopis? Mám hroznú chuť nabehnúť do obchodu v New Yorku a vykúpiť všetko, čo tam majú. A že je toho dosť ,mi môžete veriť- prosím, mrknite sem, ak pochybujete...(závislákov varujem,nebezpečné nahliadnuť!) http://stampington.com/publications . Nie prosím, ja ešte nemám dosť! Veľmi by som si želala, aby sa podobné papierové výtlačky dostali aj k nám. Ani neviete ako veľmi!

Nakoľko som dnes sentimentálna....na záver sa s vami podelím s jedným nádherným odkazom, ktorý som našla práve v tomto časopise Stuffed. Nemyslím, že potrebuje preklad....dnes už  takmer každý rozumie angličtine. Prosím, vychutnajte si ho, ako si ho vychutnávam ja .Možno vám pomôže uveriť snom.

 

Cinkám iba tichúčko....ciny cin cin!