Saturday, June 27, 2015

BOBEK IN UK ( doma....)

A máme po dovolenke. Smejem sa sama na sebe, lebo ja som bola tá, čo sa u nás stavala na zadné a vyťahovala pádne dôvody, prečo na dovolenku nie je ten správny čas. Teraz som rada, že som šla. Týždeň bol však prikrátky na to, aby sa stihlo všetko, čo sme si zaumienili. Moje skicáre ostali nedotknuté. Zato som si doma nakúpila nite a bavlnky (ktoré sú tu nepomerne drahšie)...
... a s potešením, aké má v sekáči vždy dokonale ovládne , som vyrabovala obťažkané vešiaky a nakúpila si látky na zajkov, bábiky aj denníky. (foto látok nemám, ale tu hľa, denníček, už je odetý v jednej z nich:)
 
 
 
 
Kufor praskal vo švíkoch ako sme ho vo štvrtok ťahali naspäť na letisko. K svojej kôpke som si pridala aj túto voňavú nežnosť...., lebo priznám sa vám, vône zbožňujem a po limitovanej edícii Teda Bakera som dlho nevedela nájsť svoju vôňu....
 
(táák a teraz viete, v obláčiku akej vône si tu kráčam ulicami:)
Bezkonkurenčne medzi z "domu unesenými vecami" svieti tento vtáčik...
..od mojej drahej Marcelky Vilhanovej. V jej útulnom jednoizbovom bytíku , kde sa to kopí originálnymi obrazmi, som zo svojej dovolenky odkrojila jeden celý večer. Príjemne mi bolo na duši, zhovárajúc sa s ňou....a niekde tam, sediac na dlážke, kochajúc sa jej prácami, som si uvedomila, čo mi tu v UK tak nesmierne chýba. Spriaznená duša. Taká, niekde tu  poblízku, ku ktorej by som si odbehla na čajík a načerpala novú tvorivú energiu. Aj preto mi bolo doma náhle dobre. A keď som si to neskôr namierila do Trnavy , aby som si ruky obliekla do Lucyiných ilustrácií , moje vnútro doslova lietalo a pišťalo a výskalo, hoci navonok bolo nervózne  a stiahnuté... priznám sa verejne , trému som mala .A rešpekt, voči ľuďom, ktorých považujem za nesmierne nadaných. Ale Lucy sa snažila a popri všetkom jej štebotaní, krásne mi bolo. A hoci len veľmi opatrne a po kvapkách, nasávala som do seba atmosféru u Bumkinových , v ich priestrannom a novučkom tetovacom štúdiu. Prepáčte, nemám pre vás fotku mojich rúk...to až v budúcom blogu. Obrázky si na koži žijú svoj vlastný život, otvárajú sa a lúpu, na svet sa pýta farba vpitá v koži. Už čoskoro bude von, ako motýľ...
Naspäť v Plymouth , snažím sa udržať si spomienky čo najfarebnejšie, zatiaľ ,čo  pomerne  poľahky, nabiehame  do starých koľají. Včera som si v supermarkete medzi ovocím, zeleninou a týždeň čerstvom chlebíku, kúpila kúsok farieb...
 
 a dovolenkové spomienky do nich včarovala.
Lebo hej, sú podobne farebné a hrejivé.
Ďakujem každému, koho sme doma stretli , kto sa na nás usmial , kto nás vystískal a hovoriac za seba, stískam vás späť.
 
Cinkylinky bombom bom......
 
 
 

Tuesday, June 16, 2015

Bobek in UK (cesta domov)

Aj vám sa to stáva? Máte kopec práce a namiesto toho, keď sa nájde vytúžená voľná chvíľka, ozaj niekoľko minútová záležitosť, nájdete seba samú zahľadenú na nejaké primitívne video, ktoré nejaký váš známy zdieľal na fb a ktoré vám nemôže nič bohapuste dať , ak tak len výčitku, že čas sa dal aj lepšie využiť...ale už je neskoro a vzácna chvíľka je preč. V poslednej dobe som sa, verte alebo nie, týmto chvíľam tešila. Aj napriek výčitkám, ktoré ich nasledovali. Ach, aké úžasné je na pár minút nemusieť myslieť ( asi by som mala použiť úvodzovky, lebo naozaj nemyslieť sa nedá!). Leto, ak ho tak môžem nazvať, prichádza aj k nám . Má trocha studenú veternú podobu. Jorik rastie a vyžaduje stále viac. Chvíľkové nepozornosti končia mnou na kolenách snažiac sa vyčistiť zubnú pastu, hydratačné mlieko, detskú výživu, plastelínu..no menuj, z koberca von. Takmer nepretržite u nás doma niečo letí. Najhoršie je, keď letí miska s pukancami alebo semiačkami či tanier s natvrdo uvareným vajíčkom. Včera som sa, po letiacej miske s chipsami , kolekcii autíčok a miske čerstvo umytých čučoriedok, rozplakala. Všetko do jednej minúty. Usmievam sa, lebo viem, že ma čakajú mesiace tzv. obdobia skúšania. Matka nemôže poľaviť. Som pripravená bojovať. Neviem, či vždy správne, ale snažím sa. Moje ceruzky, farby, štetce, ba aj ihly a nedošité bábiky sa tvária , že ma chápu. 
Stíchli.
Vedia, že sa k nim vrátim .
A ja sa vraciam. Ako minule, keď sme podľahli bláznivému nápadu a v kritickom  "už treba ísť pomaly spať" čase , sme naskákali do auta, aby sme zašli na pláž. Sebecky, nechala som Jorika tatovi, aby s ním hádzal do vĺn kamienky, zatiaľ čo ja som sa schúlila na slnkom vyhriatej skale a skicovala som. 
 
 
 
Veľmi si želám svoju maľovanú knihu dokončiť. Necítim sa istá ako ilustrátorka. Chodím po špičkách ,opatrne, balansujem...a veľmi veľmi chcem.
 
 
 
Pomaly, ukradomky, vraciam sa aj k bábikám,, ktoré som dala tak troška bokom...., lebo akosi som  sa cítila nie sama sebou, keď som ich šila...
 Naštastie, ten pocit pominul...
 
 
 
 
 
 
 
Aj pohľadnice som dokončila.....
 
 
(Teraz už len čakajú na ďalšie spracovanie. )
Ba aj zajka som ušila nového....
 (Nezvyčane tmavého, lebo mi došla svetlosivá látka a inú som zatiaľ nezohnala. )
 A keď píšem o vracaní sa, vraciam sa aj domov. Na týždeň len síce, ale i tak. Balím kufre, periem, dokupujem drobnosti , malé darčeky voňajúce Anglickom. A troška sa bojím. Moje ja nemá veľmi rado zmeny. A teším sa tiež, lebo zájdem do Trnavy, po kerku. Hm, moje nohy nesmelo prešľapujú,hoci sú vyložené na gauči....všetko bude fajn, vravím im.
Ako ináč by aj malo byť ?
 
Cink cink cink !
 
PS : Prosím všetkých, ktorým som niečo zhotovila ,aby mi poslali krátky mail s adresou, kde im mám vecičky poslať. Ušetrí mi to čas, ktorý nemám. Čo budem môcť beriem k sebe do kufra a doma pošlem. Už čoskoro budú vaše ratolesti s vami. Objímam a stískam a ďakujem za pomoc.